Ludvík Huleš: Ako som sa naučil kompostovať

Pred viac ako 15 rokmi si rodičia zaobstarali záhradku. Plocha pozemku záhradkárskej kolónie sa nachádzala v predpolí jednej z početných skládok uhoľných malobaní. Na takýchto plochách bola ornica odobratá a odvezená na depóniu, alebo na plochy pre ozelenenie sídlisk v okolí. Náš pozemok bol rovnaký. Jedná sa o svahovitú plochu s juhovýchodnou expozíciou.

Pochopiteľne sa na ňom podpísala vodná erózia, ktorá z rekultivovanej plochy povezenej ornice po niekoľkých nadmerných dažďových zrážkach dokázala zmyť prakticky všetko, čo na ňu bolo navezené. Museli sme rovnako ako ostatní susedia začať prakticky znova. V blízkom okolí sa na šťastie nachádzala dobytčia farma, takže pre pestovanie zeleniny bolo organiky dosť. Pôvodný matičný substrát, ktorý po zmyve zostal, bol zmesou tufitov a čadiča (našťastie zvetraného). Teda geologické podmienky pre vznik kvalitnej pôdy veľmi priaznivé. Horšie sú však podmienky klimatické, teplotný ročný priemer okolo 9ºC, zrážky sa pohybujú v rozmedzí 450 – 470 mm ročne (oblasť patrí k najsuchším v ČR).

V tej dobe som pracoval v poľnohospodárskej prevádzke v stredných Čechách. Tak som na záhradu prakticky nemohol a rodičia obrábali pozemok klasicky, ako boli zvyknutí – hnoj, hnoj a zase hnoj a občas do toho trochu Cereritu, močoviny alebo iného hnojiva podľa toho, čo dom dal. A to všetko pokračovalo stále dookola, až prišla kríza – chov dobytka sa obmedzil, hnojisko zmizlo, náhradný materiál bol k dispozícii iba vo forme kalov ČOV, „vyžilých“ substrátov zo šampiňonárne, kôrových substrátov a kompostov či hlbokej podstielky spod hydiny. Tieto zdroje však neboli trvalé a mnohé z nich nezaručovali ani kvalitatívne ukazovatele ako napr. záruku zdravotnej nezávadnosti.

V tej dobe sa zišla rodinná rada a začala rokovať o riešení neutešenej situácie. Obaja rodičia už neboli zdraví, a voziť po fúriku organický materiál z 2 – 3 km nebolo možné. A ani na dovoz hnoja z blízkych, ešte fungujúcich fariem nebol spoľah – dodávky boli nepravidelné, obmedzené a hlavne finančne náročné.

Riešenie sa našlo – z prevádzky som poznal využívanie kompostov a niečo som pochytil už skôr z ich výroby. Avšak spôsob vtedy bežný vôbec nevyhovoval. Vtedy bolo kompostovanie náročné na čas, na plochu, na zostavu a početnosť prekopávok. V tej dobe (r. 1988) som zo zdravotných dôvodov musel odísť z prevádzky a nastúpil som do projekčnej kancelárie rekultivácií Banských projektov Teplice, kde jednou z mojich prvých úloh bolo nájsť riešenie problematiky stratovosti a malej účinnosti rekultivačných postupov nielen na poľnohospodárskych, ale predovšetkým lesných rekultivácií. Formou projektových prác tak boli zavádzané síce ťažko, ale predsa pre mnohých rekultivačných referentov i pracovníkov nové postupy vychádzajúce z osvedčenej poľnohospodárskej praxe.

Avšak použité systémy by sa na záhradke síce uplatnili, ale za cenu veľkého množstva navážania rôznych rekultivačných kompostov a substrátov. To sme hneď na začiatku zavrhli – z dôvodu finančnej náročnosti a potrebného množstva. V tej dobe sme sa s otcom pozreli do Drážďan, vtedy ešte NDR. Tam sa mi v jednom kníhkupectve dostala do rúk jedna zaujímavá príručka o kompostovaní a chove dážďoviek v záhradke. A začítal som sa. Potom som začal pátrať po ďalších materiáloch, spomenul som si na to, že aj u nás existujú výskumníci, ktorí sa o komposty zaujímajú, predovšetkým Ing. J. Váňa CSc.. Začal som zbierať vedomosti aj z jeho prác.

A to nebolo všetko, objavil som v inzercii producentov vermikompostov (komposty vyrobené za pomoci dážďoviek), zadovážil som si prvú chovnú stanicu dážďoviek (Eusenia foetida) a začal som experimentovať. Dážďovky bolo nutné rozmnožiť, tak som si založil chov doma. Pôvodne to začalo 1 vedrom, a tu sa stala prvá chyba – dážďovky potrebujú v pôde nielen dostatočnú vlhkosť, ale aj vzduch na dýchanie. Pochopiteľne došlo k anaeróbnemu rozkladu a ten bol naviac podporený zakrytím páchnuceho vedra poklicou. Našťastie včas som prišiel na príčinu strát v chove, zachránil som zvyšok zvierat a premýšľala ako situáciu vyriešiť.

Situáciu som nakoniec vyriešil jednoduchým opatrením. Kúpil som druhé vedro, urobil som do dna diery a začal s chovom znova. Vedro s deravým dnom som vložil do druhého tak, aby doň mohol prúdiť vzduch. Kryt som už nedával. Po niekoľkých mesiacoch som mal zvierat toľko, že som mohol začať kompostovanie v záhrade. Pri štúdiu literatúry a rôznych časopisov som sa dozvedel niečo o rýchlokompostovaní. Zabezpečil som si prvý kompostér na 240 l z Nemecka a skúšal som v ňom experimentovať. Pochopiteľne začiatky boli ťažké, trvalo mi viac ako tri roky, než sa mi podarilo nájsť vhodnú kompozíciu jednotlivých komponentov základky kompostu. Používal som posekanú trávu, drevnú drvinu – štiepky. Prvý kvalitný kompost som získal po niekoľkých mesiacoch.

Úvodné úspechy potom dali podklad väčšiemu zameraniu sa na vlastnú produkciu kompostu. Kúpili sme si ďalší kompostér (320 l) a vybudovali sme si 3 kompostovacie ohrady s objemom po 4,0 m3. Aj tu som sa musel riadne vyhrať, aby som získal kvalitný materiál. Pôvodný plán využitia ohrád bol založený na odporúčaniach v literatúre – 1.ohrada na skladovanie komponentov, 2.ohrada na prvé kompostovanie, 3.ohrada na dokončenie kompostovania. Takto som uvažoval s produkciou kvalitného kompostu za 2 – 3 roky. Dnes je to inak.

Zistil som, že pri dobrej organizácii práce je možné dosiahnuť kontinuálnu výrobu kvalitného kompostu takmer 10 m3 ročne. Pri kompostéroch možno produkciu kompostu za pomoci chovných dážďoviek zaistiť kontinuálne bez prekopávok, iba s pridávaním nových vrstiev hore a s odberom hotového, sypkého homogénneho materiálu dole. Dnes s kompostérmi prakticky nehýbem, iba zdvíham a zatváram veko hore a otváram veko na vyberanie dole.

Signálom hotového, vyzretého materiálu je hromadný výskyt dážďoviek na povrchu. Zaujímavé je, že to môže znamenať tiež prevlhčený substrát. Tomu môžeme predchádzať postavením konštrukcie kompostéra na holý povrch pôdy, kam môže prebytočná voda odtekať. Pokiaľ je substrát suchý, v komposte sú mravce. Potom je nutné pridať vodu, oni sa stiahnu a kompostovacie procesy pokračujú ďalej.

Pokiaľ sa objavia ďalšie živočíchy, ako „svinky“, larvy (pandravy) chrobákov (zlatohlávky, roháče, nosorožteky, a ďalších saprofytických druhov) a ďalšie živočíchy, myšice a hraboše, potom je všetko v poriadku. Malé cicavce obzvlášť v zime napomáhajú budovaním chodieb dobrému prevzdušneniu kompostovaných komponentov, likvidujú tiež často prezimujúce slimáky a ich vajíčka, obmedzujú premnoženie dážďoviek a pod.. V lete sa aj tak pri častejšej manipulácii s kompostom z kompostéra vysťahujú. Ako je vidno, kompostéry môžu byť aj zaujímavou zoologickou záhradou zvierat, ktoré často nikde neuvidíte.

Niekedy sa môžu v kompostéri objaviť aj plesne.. Tie sú signálom nedostatku vzduchu v substráte. Potom je potrebné do komponentov pridať kypriaci materiál, napríklad štiepky, hobliny, kôru. Alebo nepriedušnú vrstvu preraziť na niekoľkých miestach, aby sa vrstvy mohli ľahšie prevzdušniť. V niektorých prípadoch je lepšie vsadku vzájomne premiešať a zakladať znova.

Vždy platí, a to aj pri kompostovacích ohradách, že na dno je vždy nutné rozprestrieť vrstvu hrubého materiálu, a na ten pridávať vrstvu jemného a tak ich navzájom striedať. Pomer jednotlivých zložiek je v podstate individuálny, vyžaduje to veľa trpezlivosti a vytrvalosti než sa záujemca o výrobu „zlatého pokladu“ na záhradke naučí s kompostérom pracovať. Mne samému to trvalo viac než 3 roky. Dnes na kompostér nedám dopustiť. Naučil som sa spracovávať prakticky všetok biologický odpad zo záhrady a kuchyne vrátane potravín.

Ohrady na kompostovanie využívam prevažne na spracovanie odpadu zo záhrady, hlavne lístie, trávne hrabanky, odpady so zeleniny, kvetín a zemiakov. Do substrátu pridávam superfosfát, horninovú múčku (tufity, živice, čadiče, je možné pridať betonit, žuly, ruly, vápenca a dolomity), a ďalšie nerasty s obsahom živín a mikroprvkov. Niekedy stačí malé množstvo preosiatej ornice. Pritom je potrebné mať na pamäti, že každý prídavok zeminy do kompostu znamená spomalenie alebo zastavenie kompostovacieho cyklu. Potom môže kompostovnaie trvať až 3 roky a viac. V prípade ťažkých pôd ako na našej záhradke sa taký materiál chová ako nepriaznivý balast.

A čo na záver? Dnes som schopný spracovávať kompostovaním viac ako 80% všetkých odpadov zo záhrady a domácnosti vrátane papiera, zvyškov jedál a niektorých tkanín. Prínos kompostovania sa kladne prejavil na tvorbe nového orničného horizontu, ktorý naviac kladne ovplyvňujem zeleným hnojením a zvýšenou rotáciou osevného postupu, t.j. produkcia z 1 m2 2-3 úrody ročne.